Život nie je najvyššia hodnota
Život je veľká hodnota. Ale je to hodnota najvyššia?… Možno by veľa ľudí na túto otázku odpovedalo kladne a život by považovali za najvyššiu hodnotu.
Nikto asi nebude spochybňovať tvrdenie, že život je veľká hodnota, ako som to povedal hneď v prvej vete môjho príhovoru. Ale ak by bol život najvyššia hodnota, tak potom aký dôvod by sa našiel pre rozhodnutie položiť život za vlasť, za rodinu, za priateľa, alebo za nejaký „vyšší princíp“, akým je česť alebo vernosť svedomiu či vernosť Božiemu zákonu?
Dnešné Prvé čítanie popiera tvrdenie, že život je najvyššia hodnota, a naopak tvrdí, že existujú vyššie hodnoty ako život. Prvé čítanie jasne ukazuje, že existujú hodnoty, za ktoré by mal byť človek, a o to viac ak je veriaci, ochotný obetovať i svoj život. Tou hodnotou, za ktorú obetujú svoj život siedmi synovia istej matky, je Boží zákon. Takto hovoria, keď ich vedú na mučenícku smrť: „Hotoví sme radšej zomrieť ako prestúpiť zákony otcov“ (2 Mach 2, 7). Vidíme na ich príklade, že život nie je najvyššia hodnota; vyššia hodnota než život je pre nich Boží zákon a jeho zachovanie, nech ich to stojí čokoľvek.
Spomínam si v tejto súvislosti na sv. Blanku, matku francúzskeho kráľa sv. Ľudovíta IX., ako mu ako deväťročnému povedala: Syn môj, vieš, že ťa veľmi milujem. Vedz však, že radšej by som ťa videla ležať pri svojich nohách mŕtveho, než by si sa mal dopustiť čo len jedného smrteľného hriechu. Svätý Ľudovít potom, podobne, v liste svojmu synovi kládol na srdce, aby bol ochotný radšej znášať hocaké muky, ako by mal konať to, čo sa nepáči Bohu.
V dejinách kresťanstva máme mnohé príklady svätých mučeníkov, ktorí dali prednosť smrti pred životom, ak išlo o vernosť Ježišovi Kristovi a jeho svätému Evanjeliu. Často sa od nich žiadali „banálne skutky“, akým bolo napr. nasypanie trochu kadidla do ohňa na znak bohopocty cisárovi…
Ale neboli to iba kresťania, ktorí si viac ako život cenili nejaké „vyššie hodnoty“, ktoré robia život človeka ozaj dôstojným a hodným veľkosti, ktorú človek zaujíma medzi ostatnými stvoreniami. Veď človeku nestačí k životnému šťastiu iba uspokojenie svojich živočíšnych potrieb. Život človeka musí mať nejaký zmysel, musí mať „dôvod“, pre ktorý má jeho život cenu. A práve pre tieto dôvody života a pre tie postoje, ktoré sú vlastné iba ľudskému životu, je človek ochotný „položiť život“, alebo mal by byť ochotný svoj život položiť.
Pohanský básnik Juvenal, ktorého vo svojej encyklike Veritatis Splendor (Jas Pravdy) Ján Pavol II. cituje, dokonca považuje za „zločin“ zmýšľanie a postoj tých, ktorí život považujú za najvyššiu hodnotu. Takto píše onen staroveký básnik: „Považuj za najväčší zločin, ak niekto dáva prednosť životu pred cťou a pre vlastný život stráca dôvody tohto života“ (Veritatis Splendor, str. 135nn). A Ján Pavol II. k tomu dodáva: „Hlas svedomia vždy jednoznačne napomínal, že existujú pravdy a mravné dobrá, za ktoré musíme byť pripravení obetovať život“ (tamže, str. 136).
Áno, bratia a sestry, existujú „pravdy a mravné dobrá“, za ktoré musíme byť pripravení obetovať život. Ak sa toto slovo svätého pápeža vytratí z nášho zmýšľania, ak budeme úzkostlivo lipnúť iba na tomto živote, potom prestaneme byť onou soľou a svetlom tohto sveta. Staneme sa ustráchanými ľuďmi, ktorí si korektnosť a slušné správanie mýlia s láskou, ktorí nemenné mravné princípy budú prispôsobovať potrebám doby a pravdu zrelativizujú natoľko, že už nič nebude pravdou, lebo každý bude mať svoju pravdu.
Život je veľká hodnota, ale nie najvyššia. Zopakujme na záver slová, dnes už svätého, Jána Pavla II.: „existujú pravdy a mravné dobrá, za ktoré musíme byť pripravení obetovať život“. A prosme Ducha Svätého o silu ich uskutočňovať vo svojom kresťanskom živote. Amen.