Tajomstvo Bielej Soboty

Novinový článok, ktorý som dnes zazrel, mal nadpis: „Katolíci si cez deň spomínajú na mŕtveho Krista, večer slávia veľkonočnú vigíliu“. Zaujal ma zvrat „spomínajú na mŕtveho Krista“.

Je pravda, že Kristus dnes leží v hrobe. Ale je mŕtvy?... Veď jeho Božský život bolo sotva možné usmrtiť!... Áno telo leží pred našim zrakom bez života, mŕtve, ale za touto viditeľnou skutočnosťou pulzuje nezničiteľný život.

Vo Vyznaní viery sa modlíme „zostúpil k zosnulým“. V starom texte (aj ja ešte ako chlapec) sme sa modlili „zostúpil do pekiel“. Čo tam išiel Ježiš robiť?... Ako víťaz nad smrťou šiel odtiaľ vyslobodiť diablovu korisť – padnutého človeka.

Svätý Efrém hovorí o tom, ako Kristus odvážne vstupuje tam, kde bol doposiaľ absolútnym pánom diabol. Premôže ho, rozlomí brány pekelné. Ako nový Adam podáva ruku starému Adamovi. Eva sa zdvihne so zopätými rukami a zvolá: „Konečne som Eva, matka živých; doposiaľ som rodila deti, ktoré zomierali“ (porov. Gn 3, 20).

Svätí otcovia tiež rozvíjajú na túto tému krásny dialóg medzi Kristom a Adamom. Kristus volá: „Adam, Adam, kde si?“ Ten odpovedá: „Skryl som sa, pretože som nezniesol tvoju tvár“ (porov. Gn 3, 8nn).  „Kam si sa skryl?“. „Skryl som sa tam, kde ma nemôže nikto nájsť, do údolia tieňov a smrti.“ Ježiš odpovedal: „Pôjdem ťa vyhľadať i tam.“

Podľa tejto viery cirkevných Otcov vidíme, že „mŕtvy“ Kristus je plný života. Zostúpením do pekiel svojou božskou mocou porazil diabla a odňal mu moc nad tými, ktorých držal vo svojom zovretí. Vzkriesenie sa tu nezjavuje ako zázrak po smrti, ale ukazuje sa životná sila samej smrti, keď je v spojení s Kristom.

Ak dnes, keď (možno len v duchu) kľačíme pri Ježišovom hrobe, dívajme sa naňho nielen ako na mŕtveho, neoplakávajme jeho mŕtve telo ako nešťastná Mária Magdaléna, ale ešte viac rozjímajme a jasajme nad silou života, ktorý je prítomný v hlbinách zdanlivo mŕtveho Kristovho tela.

Toto je však obraz aj o mŕtvych telách nás všetkých.