Chudoba, opäť si kráľovnou ako v raji

Drahí bratia a sestry,

všetci uprostred Svätej noci prežívame veľkú radosť! Narodil sa totiž ten, ktorému my veriaci dávame meno Spasiteľ. Veríme totiž, že On jediný nás môže vykúpiť z hriechu, ktorý je príčinou všetkého ľudského nešťastia, lebo nás vzďaľuje od Boha, prameňa pravdy a života. Veríme, že Spasiteľ, narodený v Betleheme, je jediný, kto nám môže darovať Boží život, ktorý sme hriechom stratili. Veríme, že len On nám môže poskytnúť skutočné svetlo do tmy nášho každodenného života, ktorý bez neho je jedným veľkým bludiskom.

Chcem vás dnes upozorniť na jednu nie zanedbateľnú okolnosť, ktorá sprevádza jeho narodenie. A tou je chudoba! Evanjelium, ktoré podáva správu o Spasiteľovom narodení hovorí, že matka „uložila dieťa do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci“ (Lk 2).

My sme naučení prežívať Vianoce ako deň štedrosti. Dnes sme mali „Štedrý večer“ – bola hojná večera, darčeky, ozdoby apod. Je to prirodzený sprievodný znak Vianoc, veď na Vianoce sa narodil Boh, ktorý nás obdaroval sebou, svojím životom, všetkým, čo je dôležité pre náš časný i večný život. Ale nesmie nám pri všetkej tej „paráde“ uniknúť to, čo sprevádzalo narodenie Božieho Syna. Nesmie nám uniknúť oná spomenutá chudoba.

Prečo si ju Boh zvolil? Veď istotne bolo v jeho moci to zariadiť tak, aby sa narodil v bohatstve!... Ak tak urobil, iste tým chcel niečo povedať. Ale čo? Jedno môžeme s istotou povedať: chcel chudobu vyzdvihnúť! Chcel upozorniť na jej hodnotu.

Ako vnímame väčšinou chudobu my? Ako niečo menejcenné, menej hodnotné, niečo, čo nás v očiach vlastných i druhých robí akoby ľuďmi 2. triedy  - hlavne v dnešnej dobe, kde sa bohatstvo opäť stalo zlatým teľaťom. A pritom, koľkí z nás tu prítomní, sú boháčmi?! Či nie je medzi nami viac takých, ktorí sú chudobnejší alebo až trpiaci chudobou?! A to chudobou najrozmanitejšieho druhu? Veď chudoba to nie je len nedostatok peňazí, majetku. Ale aj nedostatok zdravia, nedostatok pozornosti, porozumenia od druhých atď. atď.

Narodenie Božieho Syna, fakt, že sa narodil v chudobe, nás volá k tomu, aby sme neprehliadali pozitívnu stránku chudoby. Svätý František vidí v chudobe „perlu“ – hovorí, že je to  „zabudnutá perla evanjelia“. Perla! Za perlami sa človek zháňa, považuje ich za čosi cenné, za čosi, čo ho môže obohatiť.

Niekto sa spýta: Ako ma môže obohatiť chudoba? Určite nie je ľahké odpovedať na túto otázku. (1) Jednu z možných odpovedí som už vlastne dal z toho, čo som doposiaľ povedal: fakt, že Boží Syn si zvolil cestu chudoby. (2) Iná z možných odpovedí môže byť tá, ktorú dávame my františkáni: sme presvedčení, že len chudobní ľudia sú schopní vytvárať spoločenstvá. Chudobný človek si je vedomý svojej závislosti od druhého; boháč nie. K tomu poviem jeden skutočný príbeh.

Udalosť sa odohrala na konci vojny, v jednom koncentračnom tábore v Ázii, uprostred džungle, na brehu rieky Kwai. Zajatcov bolo na desaťtisíce. Denne pod hrozbou guľometov konali vyčerpávajúce práce na stavbe vojenskej železnice. Železnica, ktorá mala spájať Barmu s Indiou a ktorú mali títo ľudia postaviť, je dlhá 400 kilometrov. Každý podval stál život jedného človeka; 12.400 ich umrelo pozdĺž koľajníc alebo v tieni barákov. V niekoľkých týždňoch sa zo silných chlapov stali ľudské trosky so sivou pokožkou a vpadnutými, horúčkou svietiacimi očami. Pretože ich utrpenie prevyšovalo ľudské sily, zakrátko z nich urobilo zveri v ľudskej koži. Panoval medzi nimi zákon džungle, právo silnejšieho. Navzájom sa okrádali; kradli si i to najcennejšie, čo tu mali, biednu stravu. Z tábora sa stalo pozemské peklo. Nik sa nestaral o brata...

A predsa... predsa sa časom v tomto tábore smrti všetko zmenilo... A táto zmena začala u dvoch ľudí! Boli to dvaja kresťania: poddôstojník Miller a poddôstojník Moore -. Oni dvaja sa nedali ubiť strašným životom v tábore. Rozhodli sa v živote uplatniť to, čo nosili obaja v srdci – evanjeliovú lásku ku chudobnému Kristovi, prítomnému v zajatých vojakoch.

Začali s kapitánom Gordonom, ktorý sa po dvoch rokoch neznesiteľného života úplne zrútil. Hoci lekár nad ním vyriekol ortieľ smrti, títo dvaja kresťania sa deň čo deň striedali pri jeho lôžku, a to aj napriek tomu, že už mali za sebou ťažkú prácu na železnici. Po dvoch mesiacoch sa kapitán uzdravil. A uzdravil sa nielen telesne... Na Millerovi a Moorovi videl totiž niečo, čo ostatným chýbalo: mali lásku, ktorá vyháňala diabla nenávisti. Lásku, ktorá vie obetovať život za iných. Kapitán Gordon skonštatoval, že ak chcú prežiť, musia aj ostatní milovať tak, ako títo dvaja...

Pomaly sa začali ku ním pridávať ďalší vojaci. A pretože Miller a Moore sa netajili odkiaľ pochádza ich sila a láska, všetci začali čítať evanjelium. Zrazu im všetkým pred ich očami začala vystupovať postava Ježiša, ktorý sa im vo svojich životných osudoch zdal byť veľmi blízkym. Videli, že Syn Boží tvrdo pracuje, tak ako oni; trpí, ako oni; bojuje proti silám zla, ako oni. Ďalej videli, že Syn Boží podstupuje smrť, ale ju tiež premáha a nič ho nemôže zastaviť na jeho krížovej ceste. Áno, toto spodobnenie sa s chudobným Kristom, ktorého jedinou silou je láska, bude odteraz aj ich bohatstvom a silou. V evanjeliu sa dozvedajú o láske, ktorou Boh miluje každého zajatca na rieke Kwai... V tomto vedomí život v tábore prestáva byť peklom, prestáva byť táborom smrti, začína sa premieňať – spolu s ich srdciami – na tábor života a lásky...

Mnohí z nich sa začali ponúkať do služieb chorým. To, čo sa začalo diať, sa podobá zázraku. Chlapi, ktorí sa ešte nedávno okrádali o chlieb, sa teraz oň delia. Zriadili si dielňu na výrobu protéz pre tých, ktorým chýbali nohy. Tí, čo sa vyznali v botanike, začínajú pripravovať lieky z bylín, ktoré tam rástli aj dovtedy, avšak nevyužité. Dobrovoľníci darujú krv. Ale viac ako krv, týmto ľuďom začala navracať život viera!... Dokonca sa v tejto džungli otvorila univerzita, kde vyučujú matematiku, filozofiu, históriu, latinčinu, gréčtinu. Je tiež založená knižnica, kde najčítanejšou knihou je Biblia. Organizuje sa výstava výtvarného umenia a zakladá sa hudobný orchester. Japonskí dozorcovia, ktorí boli doteraz takí krutí ku svojim zajatcom, sa nestačia diviť vynaliezavosti, ale ešte viac nezlomnosti týchto ľudskou zlobou zbitých mužov...

A naostatok si zajatci postavili uprostred tábora chrám. Tam sa pri modlitbe Otčenáš udialo niečo, čo bol zázrak milosti darovaný ich srdciam. Keď prišli ku slovám „a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojím vinníkom“, zrazu nastalo ticho a nikto nebol schopný pokračovať ďalej v modlitbe. V okamihu sa im predstavili krivdy, ktoré si napáchali vzájomne, ktoré im spôsobili japonskí dozorcovia. Ak chceli pokračovať v modlitbe ďalej, museli si odpustiť. A oni to urobili...

Kapitán Gordon, ktorý o tomto všetkom napísal knihu, uzatvára tento príbeh takýmto konštatovaním: Pochopili sme, že zlo možno prekonať jedine láskou k bratom. Pochopili sme tiež, prečo Boh dovolil, aby sme tak strašne trpeli: Mali sme objaviť najhlbší zmysel ľudského života v bratskej láske a vo vzájomnej obetavosti. Mali sme pochopiť, že pokoj medzi ľuďmi môže vzísť iba zo sŕdc pretvorených Kristovou Láskou. Toľko príbeh.

Chudoba dala do pohybu lásku a urobila z nich bratov. Či aj naša chudoba nie je výzvou pre vzrast našej vzájomnej lásky?

Môžeme sa nad tým zamyslieť dnes, v noc, keď svetlo ožiarilo tmu, keď Boh sa stal človekom a pozval ľudí na cestu spásy. Prvý krok, ktorému sa máme na tejto ceste učiť, je krok smerom ku chudobe, ktorú máme uvidieť v novom svetle. Chudoba ako žiarivá perla žiariaca na hlave nového Adama, Krista, Syna Božieho. Amen.