ÚTEK DO EMAUZ

30.04.2017 09:55

Môžeme prežívať takú situáciu, kedy sa nám všetko, na čom sme doposiaľ stavali, zrúti. V takejto bezútešnej situácii sa nás potom chce zmocniť pocit rezignácie, smútku; pokušenie zanechať všetko tak a niekam ďaleko ujsť.

   

Niečo podobné zažili i apoštoli – upadli do bezútešnosti.

 

Ako k tomu u nich došlo? Všetko postavili na Ježišovi Kristovi; preňho všetko opustili a očakávali veľký „pozemský“ úspech, ktorý v spoločenstve s ním dosiahnu. Udalosti však nabrali úplne opačný kurz, než si to oni predstavovali; Ježiša ukrižovali. Ich nádej v momente zhasla. Zostať v Jeruzaleme, kde sa mali uskutočniť ich očakávania, mohlo byť pre nich veľkou duševnou trýzňou. Preto aj vidíme dvoch z nich v evanjeliu Tretej veľkonočnej nedele (Lk 24, 13-35), ako odchádzajú z Jeruzalema na vidiek, do Emauz. Podnikajú „psychologický útek“, aby na všetko čím skôr zabudli...

 

V rozjímaniach sa často predkladá táto ich cesta do Emauz ako symbol duševného stavu, ktorému sa hovorí „hlboká neútecha“. Každý z nás môže prežívať tento duševný stav. Môže byť spôsobený rozličnými okolnosťami; Pán Boh môže cezeň skúšať kvalitu našej viery. Preto ho nemáme chápať len ako niečo negatívne.

 

V stave hlbokej neútechy (ako už bolo naznačené) má človek dojem, že sa zosypalo všetko, na čom budoval, že je ilúziou všetko, čomu doposiaľ veril. V tomto psychologickom stave začína človek prežívať priepastné prázdno. Prestávajú ho zaujímať i duchovné veci: modlitba nudí, nechutí, človek má pocit, že nič, čomu ho učí viera robiť, nie je správne. Aj ľudia v jeho blízkosti sa mu zdajú byť neznesiteľní: manžel, spolubrat, manželstvo, rehoľný život – to všetko by najradšej zanechal. Človek má dojem, že sa zmýlil a že by šťastie našiel inde – v inom životnom partnerovi, v inom spoločenstve bratov, v inom životnom stave, len nie tam, kde práve je! V stave hlbokej neútechy je takáto charakteristická prvá myšlienka: zanechať všetko a utiecť niekam inam.

 

Čo je vtedy potrebné urobiť? Pre chvíle takéhoto duševného rozpoloženia platí zásada: „Konať proti“ tomu, k čomu sme nabádaní. Nemeniť pôvodné rozhodnutie, dokiaľ sme pod vplyvom smútku.

 

Ak teda prežívame neútechu, nepoddávajme sa myšlienke rezignovať na všetko to, v čo sme dúfali, v čo sme verili, čomu sme zasvätili život. Hlavne nerezignujme v otázke viery, ohľadom vykonávania náboženských úkonov. Z evanjeliového úryvku vieme, že popri na duchu skleslých apoštoloch šiel Pán Ježiš. Oni, ponorení do svojho smútku, ho pravdaže nevideli.

 

Možno stojí za to, položiť si otázku: Prečo ho nepoznali? Prečo ho neboli schopní vidieť? Odpoveď môže byť takáto: Boli príliš zahľadení do svojich predstáv! Oni mali svoju predstavu o tom, ako to má byť s Kristom; a preto, keď to dopadlo ináč, než si to oni predstavovali, začali slepnúť.

 

Spomínam si na jeden rozhovor, ktorí sa odohral medzi ateistom a veriacim človekom. Ateista hovorí veriacemu: „Ty hovoríš, že mám všade vidieť Boha, lebo je všadeprítomný. Ako je to potom možné, že ho nikde nevidím?“ Veriaci odpovedal protiotázkou: „Ako je to možné, že opitý človek nevie rozpoznať svoj vlastný dom?“... Keď neveriaci nerozumel tejto odpovedi, veriaci dodal: „Aby si videl Boha, musíš zistiť, čo ťa opíja.“

 

Emauzkých učeníkov „opíjala“ predstava, že Mesiáš nesmie trpieť a už vôbec nie zomrieť potupnou smrťou na kríži. Čo opíja mňa, teba?! Zmŕtvychvstalý Ježiš rozhodne kráča vedľa nás v každej chvíli nášho života. Prečo ho nevidíme – mám na mysli tie situácie, ktorým sa búrime, pri ktorých malomyselnieme… Zistime, čo nás opíja; prestaňme sa opíjať „vlastnými“ predstavami, prijmime Božiu predstavu o nás, o živote, a hneď nám „zahorí srdce“, podobne ako emauzským učeníkom.

 

Zmŕtvychvstalý Pán kráča s nami. Zadržme ho u seba a prosme ho v tme nášho života, aby nám vysvetľoval Písmo, aby sme chápali tajomstvo nášho života.


Pane, zostaň aj s nami, v čase našej neútechy, keď tma sadá na naše srdce. Amen.

© 2012 Všetky práva vyhradené.

Tvorba web stránok zdarmaWebnode