Strážca Božieho obrazu v človeku

Pred dvomi týždňami bol vyhlásený za svätého pápež Ján Pavol II. Zamyslime sa dnes, na nedeľu Dobrého Pastiera, nad jeho odkazom.

Jeho pontifikát bol jedným z najvýznamnejších, nielen pre Cirkev samotnú, ale mal podstatný vplyv na beh celých nasledujúcich dejín súčasného ľudstva. Na javisko dejín, ako Najvyšší pastier Cirkvi vystúpil vtedy, keď ľudstvo – podľa slov André Frossarda - prechádzalo historickým obdobím, rozbúreným ako rieka: ďaleko od pevných brehov morálky a racionality, ktorej prúd strhával všetky hodnoty a ideológie. Boh povolal Jána Pavla II. do takejto mentálnej a morálnej klímy, aby zmätenému človeku pripomenul jeho dôstojnosť a veľkosť, o ktorej, následkom prežitých tragédií, ale tiež sklamaní z rôznych filozofií a ideológií, začal pochybovať.

Stručne by sme pápeža Jána Pavla II. mohli charakterizovať ako strážcu Božieho obrazu v človeku. „Stráženie“ dôstojnosti človeka bolo akousi zlatou niťou vinúcou sa celým jeho pontifikátom. Na ochranu jedinečnosti ľudskej bytosti využil všetky prostriedky, ktoré mu poskytovala autorita jeho úradu. Za tým účelom napísal a vyslovil množstvo slov naplnených svetlom zhora, a ako milosrdný samaritán precestoval tisíce kilometrov, len aby olejom radostnej zvesti hojil rany k zemi zrazeného a potupeného človeka.

Podľa pápeža kríza, do ktorej sa ľudstvo dostalo súvisí s degradáciou, ba priamo likvidáciou jedinečnosti ľudskej osoby; s uzavretím sa človeka do hraníc viditeľného sveta a s vylúčením Boha a svetla jeho pravdy zo života. V encyklike Evangelium vitae napísal: „Keď mizne citlivosť na Boha, ohrozená a deformovaná je aj citlivosť na človeka, ako to lapidárne vyjadruje II. vatikánsky koncil: ´Stvorenie bez Stvoriteľa zaniká. (...) Ba zabúdaním na Boha samo stvorenie zbavuje sa svetla´. Človek už nie je schopný vnímať seba samého ako niekoho ´predivne odlišného´ od ostatných pozemských tvorov; považuje sa za jednu z mnohých živých bytostí, za organizmus, ktorý v najlepšom prípade dosiahol veľmi vysoký stupeň vývoja. Uzavretý v tesnom kruhu svojej fyzickej prirodzenosti stáva sa istým spôsobom ´vecou´ a prestáva chápať ´transcendentný´ charakter svojho ´jestvovania ako ľudskej bytosti´“ (EV 22). Áno, človek prestal seba chápať ako Božie stvorenie, ako bytosť presahujúcu rozmery stvoreného sveta. Tým však odpílil –  obrazne povedané – korene i korunu svojho života a zostal mu len mŕtvy peň.

Ozdravujúcim a ochranným prostriedkom proti tomuto sebaodcudzeniu je, podľa pápeža, kresťanský humanizmus. Lebo len on zohľadňuje celistvý rozmer človeka, ktorého hlad a smäd po nekonečne neutíši nič výhradne pozemské, nech by to bolo akokoľvek vzácne. Tri piliere podopierajú onen humanizmus: láska, sloboda a pravda.

Pápež bol presvedčený, že dejiny ženie dopredu kultúra, a nie vojenská či ekonomická moc. Súčasťou tejto „kultúry“ je otvorená obrana základných ľudských práv, akými sú:

• právo na slobodu myslenia, svedomia a vierovyznania a právo prejaviť svoje vierovyznanie individuálne alebo v spoločenstve, na verejnosti alebo v súkromí... Tvrdil, že pokojné spolunažívanie si vyžaduje umožniť človeku, aby mal voľný prístup k pravde, k mravnému rozvoju a k výdobytkom kultúry, ktorú zdedil, a k možnosti zveľadiť ju vlastnou tvorivosťou.

• Osobitným právom človeka, ktoré pápež dôrazne obraňoval, je právo na život. Problém potratu predstavil ako problém mravných základov demokracie. „Právo“ na potrat na počkanie sa podľa neho nezlučuje s demokratickou spoločnosťou založenou na ochrane základných ľudských práv a vláde zákona.

• Podľa neho i zákony štátu a právny poriadok novej Európy musia zodpovedať mravnému zákonu, ktorý vpísal Boh do prírody a do ľudského srdca, musia zohľadňovať ľudskú dôstojnosť ako zdroj všetkých ľudských práv. Je potrebné ich vybudovať so zreteľom na toho, od ktorého všetko pochádza a ku ktorému sa všetko navráti. Inak hrozí nebezpečenstvo nových tyranií, ktoré sú o to nebezpečnejšie, že sú takmer nebadateľné, zakódované v sekulárnych ideológiách, ktoré chcú z verejného života vykázať transcendentálne morálne normy. Ani v novom tisícročí nie je možné pripustiť názor, že demokratické spoločnosti môžu žiť odtrhnuté od hodnôt kresťanskej viery a morálky.

Ján Pavol II. skonštatoval, že moderný intelektuálny svet zamuroval okná a dvere svojho domu pred svetom transcendentna. Vyzval ho preto, aby tieto okná a dvere nanovo otvoril Bohu. Kritike podrobil „falošnú skromnosť filozofie“, ktorá sa bojí klásť si veľké otázky: Prečo vôbec niečo existuje? Čo je dobro a zlo? Čo je šťastie a čo klam? Čo bude po tomto živote... Filozofia podľa neho musí znovu objaviť bázeň a úžas, ktoré ju privedú k transcendentálnej pravde. Inak nás čaká ďalšie storočie utrpenia. Volá preto na dôverné stretnutie Jeruzalem a Atény, vieru a rozum, žeby spolu, ako dvaja nerozluční spojenci, ruka v ruke, chránili Boží obraz v človeku pred jeho opätovným pošliapaním.

Až do posledného dychu zápasiaci o dôstojnosť človeka, tento obdivuhodný strážca Božieho obrazu, posledné prorocké slovo vyriekol na sklonku svojho života. Zoslabnutý chorobou a vekom i službou Najvyššieho pastiera ukázal svetu, ktorý si zakladá na sile a užitočnosti plynúcej z výkonu, že ľudský život má hodnotu i vtedy, keď z čisto pragmatického pohľadu prestal byť efektívny, keď zdanlivo nemá čo svetu dať. Pokým človek žije, je jedinečný, neopakovateľný, nenahraditeľný, stále dávajúci a druhých obohacujúci.

Ján Pavol II. vykonal úlohu, ktorou ho Boh poveril. Je na kresťanoch, aby kráčali cestou, ktorú vyznačil. Každý kresťan má byť „strážcom“ Božieho obrazu, ktorý do každej ľudskej bytosti vpísal Boh. Toto je jedna z najdôležitejších úloh kresťana 21. storočia.