Božia pedagogika
Je viac ako isté, že už ste prosili Boha o niečo. O niečo, čo sa vám zdalo veľmi dôležité. Možno ste prosili o zdravie pre seba alebo niekoho druhého, o úspech v nejakom životnom podujatí apod. A modlili ste sa preto, lebo veríte tomu, čo povedal Ježiš: „Dostanete všetko, o čo budete s vierou prosiť v modlitbe“ (Mt 21, 22). Modlili ste sa s vierou a predsa... Predsa vaša modlitba nebola vypočutá. Prečo? Kde je chyba? Vo vás alebo v Bohu? „Prečo Boh neodpovedá na moje modlitby? Veď to, o čo prosím, nie je zlé!“ Takto nejako vtedy uvažujeme.
Otcovia hovoria, že tým, že Boh neodpovedá ihneď na naše modlitby, nás skúša. A skúša nás preto, aby v onej skúške preveril náš vzťah k nemu. Zároveň, aby nás, tým odkladaním odpovede, priviedol k niečomu dokonalejšiemu.
Po prvé teda preveruje náš vzťah k nemu. Vieme zo života, že vzťah medzi dvomi ľuďmi by nebol zdravý a trvácny, keď by bol založený len na akejsi forme odplaty: „Ty mne, ja tebe“. Či si skôr aj my nepoložíme otázku: „A vážil by si ma tento človek aj vtedy, keď by som mu nedal to, o čo ma teraz žiada?“ A niekedy ozaj aj urobíme skúšku. Tomu, kto nás o niečo žiada, nedáme ihneď to, čo chce.
A Boh koná podobne. Aj On nás skúša. Skúša, či mu zostaneme verní aj vtedy, keď nám nedá, o čo ho žiadame. Z Písma vieme, ako dlho skúšal praotca viery Abraháma, keď neustále odkladal dať mu to, čo mu sľúbil dať - totiž syna. A nakoniec, keď mu ho dal, opäť ho „skúšal“, keď od neho žiadal, aby svojho syna Izáka obetoval. Tiež v evanjeliovom príbehu dnešnej 20. nedele (rok A) sme videli, ako Ježiš odmieta ihneď vypočuť prosbu kanaánskej ženy. Na jej volanie odpovedá mlčaním (porov. Mt 15, 23). Prečo neodpovie ani slovo na jej volanie? Veď ide o takú dôležitú vec! Ide o zdravie, ba o život jej trpiacej dcérky! Môže sa takto správať ten, ktorý o sebe hovorí, že je Mesiáš, ktorý o sebe hovorí, že je Boh, a ten je predsa Láska?!...
Z príbehu sme videli, že Ježiš nakoniec predsa len vytrvalosť ženy korunoval odpoveďou a vypočul jej prosbu. Čo však po tom dlhom odmietaní pochválil u nej? Jej vieru: „Žena, veľká je tvoja viera!“ (Mt 15, 28). Tým, že Boh neodpovedá ihneď na naše prosby, skúša našu vieru a tým očisťuje a prehlbuje náš vzťah k nemu. Veď ozaj, aká musí byť pevná viera a aká silná musí byť láska, ktorá sa nenechá odradiť pri prvom odmietnutí, alebo pri prvej náročnej a navyše nepochopiteľnej požiadavke! Na čom by rástli tieto dve božské čnosti, keď by neexistovali rozmanité odmietnutia a skúšky?! A len Boh vie, aká podstatná je ničím neotrasiteľná viera pre rast našej lásky a budovanie nášho vzťahu k nemu.
A teraz pristúpme k druhému bodu: V úvode sme povedali, že Boh neodpovedá na naše modlitby ihneď preto, lebo nás chce priviesť k niečomu dokonalejšiemu. Sv. Ján z Kríža povedal toto: „Osoba, ktorá túži po zjaveniach (po mimoriadnych zásahoch Božích), sa pomaly pripravuje o dokonalosť, akú by dosiahla, keby sa nechala viesť svetlom viery“ (Rúženec, Texty sv. Jána od Kříže, str. 36). Teda, keď nám Boh niečo odmietne dať, hoci sa nám to zdá byť veľmi dôležité, pripravuje nás tým na niečo dokonalejšie, čo my prirodzene v tom okamihu nevidíme. My pri najlepšej vôli a najlepšom chápaní veci, môžeme prosiť o veci, ktoré nie sú tie najlepšie. Boh jediný pozná a vie, čo je najlepšie pre nás i pre tých, za ktorých sa modlime. Sv. Augustín, ten si dokonca trúfal tvrdiť, že najlepšie vypočutie modlitieb za časné veci býva práve to, čo nám Boh odoprie: „Keď by nám Boh vždy udelil hojnosť (pozemských vecí) tu na zemi, pomaly by sme dospeli k presvedčeniu, že taká je odmena Božích služobníkov a po ničom vyššom by sme už netúžili.“ No Boh má pre nás pripravené aj tu na zemi dokonalejšie dary. Pravda sú to dary Ducha, ku ktorým nás vábi.
V tejto súvislosti sa zamyslime nad jedným príbehom z duchovnej literatúry. Pred mnohými rokmi, mali v jednom meste niektorí takú vieru, že keď sa modlili za dážď nikdy nebolo sucho, a naopak keď sa modlili za sucho, nikdy neboli povodne. Podľa príkladu týchto veriacich sa začal modliť i jeden muž, ktorý prosil Pána, aby z neho urobil bohatého človeka. Modlil sa modlil, a modlil sa s vierou, už desať rokov, ale bezvýsledne. Po tých desiatich rokoch si uvedomil márnosť a klamlivosť všetkého pozemského bohatstva a vstúpil preto do kláštora, aby sa tam mohol venovať modlitbe a rozjímaniu o Božích veciach.
Jedného dňa, ako bol celý pohrúžený do modlitby, zrazu sa mu zjavil ktosi v očarujúcej nádhere. Sedel na kráľovskom tróne, pokrytom zo zlata a drahokamov, oblečený v bohatom rúchu. „Kto si a čo tu robíš?“ oslovil muža na tróne. „Som Pán, ku ktorému si sa dlhé roky modlil,“ povedal sediaci na tróne. „Som tu, aby som splnil tvoje dávne želanie.“ „Ach, môj drahý Pane,“ zvolal rehoľník, „ja som však medzitým spoznal blaženosť pochádzajúcu z modlitby a z poznania Božích vecí, a túžbu po pozemskom bohatstve som stratil. Prichádzaš neskoro... Povedz mi však, prosím, prečo si sa tak oneskoril?“... „Aby som povedal pravdu,“ povedal Pán, „po všetok ten čas, čo si sa ku mne modlil, modlil si sa tak dôstojne, tak vznešene, tak starostlivo, že si si popravde pozemské bohatstvo zaslúžil. Ale z lásky k tebe a z mojej túžby po tvojom najväčšom šťastí som sa rozhodol obdariť ťa už tu na zemi čímsi dokonalejším - darmi Ducha“.
Nuž, bratia a sestry, ak Boh ihneď neodpovie na naše prosby – aj keď nám sa zdajú dôležité, spomeňme si na to, čo sme hovorili: On nás odkladaním odpovede pripravuje na čosi vzácnejšie, čo oveľa viac prospeje nášmu dobru časnému i večnému.